Stránka je v súlade s aktuálnymi normami.
© Klára Mrázová
Nemecký fyzik maďarského pôvodu sa narodil 7.júla 1862 v Bratislave. Študoval na reálnom gymnáziu v Bratislave, s vyučovacím jazykom maďarským, kde získal aj prvé základy z fyziky. Nadaný a usilovný žiak sa dostal čoskoro do pozornosti učiteľov, v prvom rade Klatt Virgil-a, s ktorým neskôr spolupracoval. V štúdiach pokračoval na univerzitách v Budapešti, Berlíne a Heidelbergu. Po skončení štúdií bol krátku dobu asistentom Eötvösa Loránda (významného maďarského fyzika a geofyzika), potom žil v Nemecku a prednášal na univerzitách vo Wroclawi (Breslau), Aachene, Heidelbergu (1896-98, 1907-31), a Kielu (1898-1907). Neskôr sa stal riaditeľom Ústavu Filipa Lenarda v Heidelbergu.
R. 1897 maďarská akadémia vied ho zvolila za člena korešpondenta. Nóbelovú cenu za fyziku obdržal r. 1905 najmä za práce v oblasti katódového žiarenia. Za čestného člena maďarskej akadémie vied bol zvolený r. 1907. Lenard patril medzi najvýznamnejších fyzikov prelomu 19. a 20. storočia, má zásluhy aj na objasnení štruktúry atomu. O to viac je poľutovaniahodné, že sa v prvých desaťročiach dvatsiateho storočia začal prikláňať k nacismu, zastával funkciu vedeckého poradcu Nacistickej strany a spolu s ďalším nemeckým fyzikom Starkom - taktiež nositeľom Nóbelovej ceny sa stal pilierom nacistickej ideológie. Hlásali nadradenosť „nemeckej fyziky“ voči „dogmatickej (židovskej)“ fyzike. Lenard bol pravdepodobne veľmi osobne motivovaný a jeho hnev bol namierený predovšetkým voči Einsteinovi - Einstein totiž obdržal Nobelovú cenu za r. 1921 za kvantitatívnu interpretáciu fotoelektrického javu - samotný fotoelektrický jav objavil Lénárd. Zomrel 20. mája v Messelhausene. I keď politické názory Lenarda sú odsúdeniahodné, nepochybne patrí k významným fyzikom prelomu devätnástého a dvadsiatého storočia.